Ako bolo a ako nebude

No písať o tom istom dvakrát, to netreba, preto som si dovolil prekopírovať článok uvedený nižšie. Smutné je, že je to fakt, o čo všetko Ďaľšie generácie prišli.


Ľudia, pamätáte sa?
6. januára 2013


Bohužiaľ pravda pravdúca....

Ryba, jedlo žobrákov, ako sa niekedy na bratislavskom trhovisku hovorilo, sa stala lahôdkou. Kuracie zadky, ktoré sa hádzali psovi, sa začali predávať s kúskom chrbta v honosnom balení s hrabákmi a
krkami, ako delikatesa. Kvalitnú vodu z vodovodu, sme vymenili za sladké presýtené žbrndy. Rohlíky sa scvrkli o polovicu, kyslé mlieko sa nedá doma vyrobiť, pretože vznikne jedna smradľavá odporne zapáchajúca tekutina, ktorú udržíte v ústach len dovtedy,kým ju rýchlo nevypľujete... a to kdekoľvek! Všetko čo bolo kedysi naozaj dobré, čo malo svoju hodnotu-tradíciu, sme vlastne vymenili za šmejdy v drahom obale.

Sú tu aj dobré veci. Len čím ďalej ich je menej a treba ich poriadne hľadať. Hľadať, premýšľať, čítať
nečitateľné návody a obsahy, ktoré nemáme šancu vidieť, ak sme si nepribalili lupu. Ulice sa nám zaplnili Bratislavčanmi z Číny, Thajwanu či Vietnamu. Cez reklamy si nevidíme špičku nosa. Chodníky a prechody
sú plné stojacich áut. Exekútor dopisuje adresu a správca domu hádže do schránky vyúčtovanie s tučným nedoplatkom. Žijeme v pomyselnom blahobyte. Máme dva aj tri telefóny, internet, televíziu, domáce kino, DVD, PC a stále nám niečo chýba. Zákazy, príkazy, nariadenia, poučenia, ktorým už človek prestáva rozumieť a vyznaťsa v nich, je priam nemožné. Kamery nás sledujú na každom kroku. Kdekoľvek sa pohneme, sme pod kontrolou. Všetko je evidované, zaznamenané a všetko pre našu "bezpečnosť." Každá správa, každá pošta, každý telefonát, každá platba, každý mail, každý, niekedy veľmi súkromný pohyb, je pod organizovaným dohľadom. Kedykoľvek sa dá vybrať z archívu ako zbraň, ktorá je pripravená na okamžité použitie proti nám. Zaujímavé je, že aj pri takomto špicľovaní dochádza k trestným činom o akých som nemal v minulosti ani potuchy. Drogy, prepady, násilie, výpalníctvo, vraždy... sa stali bežným sprievodným javom tejto slobodnej doby.

Zbavujeme sa vlastnej identity, pretože súhlasíme so všetkým, čo po nás rôzne inštitúcie, ako banky, mobilní operátori a pod., požadujú. Môžeme vidieť oči bezdomovca, ktorí sa určite na ulici nenarodil. Môžeme vidieť žobrákov, čo im trčia nohy z kontajnera,aby sa natiahli za prázdnou fľašou, či noblesné hotely pre psov aj s vlastnou www stránkou, lekárom a kaderníkom. Môžeme sledovať zložité operácie svojich psích miláčikov priamo na internete. A ak sa nám náhodou nás drahý psík stratí, okamžite sa oňho postarajú v útulku aj s lekárskou starostlivosťou. Ak sa však ocitne na ulici človek, nezakopne oňho ani pes. Stávame sa číslom daňového úradu či sociálnej poisťovne.

Kde sa podeli hodnoty, kde je vlastná podstata človečenstva? Kde je niečo viac, ako len strohé konštatovanie...? Hrôza, čo sa tu udialo za tých dvadsať rokov. Vytratila sa láska, porozumenie, ľudskosť, tolerancia, teplo rúk, sklon pred šedinami... Nepoznáme suseda, nevieme aký plat má vlastná žena či muž. Nesmieme dať po zadku vlastnému dieťaťu ak nechceme mať problém s úradmi. Sledujeme stupídne, nehodnotné až deštruktívne pôsobiace televízne stanice, kde seriály bez konca nahradzujú kultúrne vyžitie určitej skupine nevedomých a možno aj nevidomých ľudí. Ale čo ta druhá polovica? Nemá šancu fungovať dôstojne, bez toho aby jej boli podsúvané podobné stupídnosti?

Ak je toho málo, môžeme si pozrieť Superstar a tam nás pošlú verejne do riti aj s posmešným komentárom. Ak je ešte málo, potom sú tu pripečení policajti, alebo niečo podobné o tzv. mafii? Nádhera a vďaka, za ten kultúrny a hodnotný zážitok, ktorý nám za lacný peniaz podsúvajú ako duševným mrzákom, niektoré
televízie. Nehovoriac, aké celebrity tam má možnosť človek vidieť... Kde že by mali na nich takí umelci, ako p. Króner, Dibarbora, Huba... atp., čo sa celý život usilovali, aby predviedli ten najlepší herecký-umelecký výkon, aby zanechali v divákovi ozajstný zážitok. Rozdiel je len v tom, že títo herci s umením
žili celý svoj život. Žili pre umenie a srdcom umenie tvorili.

Kupujeme cigarety, ktoré nám zakázali fajčiť tam, kde sa fajčiť vždy mohli. Okrádajú nás ako malé deti na piesočku a z každej predanej krabičky nám jednu-dve vytiahnu už pred predajom. K lekárke chodíme s platobnou kartou, alebo s peňaženkou v ruke... bavíme sa ako roboti, keď jeden rozpráva o živote a druhý hľadí do počítača. Formulky, nacvičené frázy, ktoré nemajú s našim ozajstným ľudským vnútrom a presvedčením nič spoločného. Letákmi, ktorými sú upchané vchody bytoviek, nás lákajú do obchodov. Dobre nás neprosia aby sme nakúpili práve u nich. Keď sme však zaplatili, "u nich", nestačíme sa diviť ako musíme kmitať a hádzať svoj nákup do tašky. Hneď je jasné kto je tu pánom a kde ich zdvorilosť skončila. Môžeme povedať svoj názor. Slobodne, demokraticky sa /občas/ vyjadriť. No k čomu to je, keď je to nič platné. Žijeme v neustálom strese a napätí. Nikto z nás si nie je istý zajtrajškom. Je len pár jedincov , ktorý m je to jedno a tí žijú aj tak mimo nás a v anonymite. Nie som sám, ktorému to všetko už začalo vadiť. Niekde sa stala chyba-veľká chyba, ktorej náprava bude trvať dlho. Ochorel nám svet a m y v snahe uplatniť sa, sme ochoreli s ním! Socializmus nebol dobrý, ale takáto demokracia, nie je o nič lepšia. Možno až nástup duševných chorôb, depresii, samovrážd, naštartuje proces triedenia, ktorý nás položí na kolená, keď to už prestaneme zvládať. Vidíme len Bratislavu, alebo väčšie mestá, ale čo tí, ktorí žijú na dedinách, samotách? A čo ďalej?

Mám dosť slobody tohto typu, slobody, ktorá so slobodou nemá nič spoločného. Slobody, ktorú si nedokážeme užívať, pretože je viac proti nám ako pre nás. Je tak oklieštená zákonmi a zároveň otvorená neprávosti, zločinu, podvodom, že jej existencia mi pripadá ako aura. Kdesi je, ale nevidím ju. Je mimo mňa. Nuž a záverom? Nechýba mi už reklama, ktorá ma v tej západnej dedine tak ohúrila. Nechýba mi ani západ o ktorého ideách som toľko sníval. Nechýbajú mi ani kuracie zadky čo som hádzal psovi... chyba mi len
jedno: chcem ešte stretnúť človeka-priateľa. Chcem sa ráno prebudiť a celým srdcom sa tešiť novému dňu, svojej rodine. Chcem mať okolo seba úprimných ľudí, ako tomu bolo voľakedy. Chcem stretnúť kamaráta,
ktorého prvá otázka nebude smerovať k materiálnym veciam, ale bezprípravy ma potľapká po pleci: Ako sa máš? Ako žiješ? Zájdeme si sadnúť...? Kamaráta ktorého v polovici debaty nevyruší zvonenie mobilu a bude musieť odísť. "Vieš,tento telefonát bol tak dôležitý, že ak by som to nezobral, mohlo by ma to stáť prácu."


Nie! Verím že nie! No ovládol nás strach a v tom strachu žijeme svoje každodenné životy. To je fakt a skutočná realita tohto novodobého, pokazeného sveta. Nehovorím o novembri, ten prísť musel, ale o tom, čo všetko sem s novembrom vkĺzlo. Ďalšieho pokusu, ktorý príde keď sa to už celé nebude dať udržať, sa
chvála Bohu nedožijem.

Dokedy bude človek hľadať svoje miesto?

Original na sieti Facebook Ľudia-pamätáte-sa

OH v Soči pre nás skončilo

Zimná olympiáda sa pre nás skončila bolestne. Mali sme dvoch veľkých kandidátov na medailu a výsledok bol bohužiaľ nie taký, ako sme očakávali.

Hokej a jeho hviezdy po zenite sa opäť raz nepresadili a Nasťa Kuzminová bola jediná, ktorá nás potešila. Hokej ako taký žije svojimi starosťami, pohybuje sa okolo neho veľa ľudí, ktorí na ňom parazitujú ako aj "hviezdy z NHL" stratili pravdepodobne za morom srdce. To čo predviedli, nepotrebuje komentár. Výsledok sa dostavil v podobe nelichotivej bilancie, absolútneho zlyhania, hanby, neospravedlniteľného fiaska na športovej i spoločenskej scéne a predčasným odchodom domov, bez medaily. Profesorský hokej a veľkohubosť sa nenosí a hokejisti pripravili národu nielen veľké sklamanie, ale ho ešte aj názorovo rozdelili. Smutné je čítanie debát k hokeju..

Na druhej strane jedíná naša medailistka sa stala terčom ohovoránia, nehorázne vulgárnej kampane zo strany niektorých jednotlivcov, médií, bulvár sa prejavi v celej svojej nahote, takže sa ani nedá diviť, že to tejto jemnej žene, ktorej srdce bije pre Slovensko, v ďaľších pretekoch nevyšlo. Ani nemohlo, lebo byť urážaným, to by sa ani mne nechcelo pretekať. Ataky zo strany niektorých novinárov, blogerov či médií majú veľmi ďaleko k slušnosti. Všetci sa prezentovali plytkosťou svojej morálky ako aj absentuje etika. Ťažko porozumieť útokom na Nasťu Kuzminovú a rozoberanie jej pôvodu, keď sa najmä ona správa tak, ako by sa mal správať každý jeden Slovák či Slovenka.

Plytké debaty k OH nám nastavili zrkadlo, nastavilo ho nášmu vzťahu k rodnej krajine. Prezentujeme sa úbohosťou, ktorá nemá obdoby. Všade na svete si občania svoj domov, svoju krajinu ctia, chránia, len u nás je stále to akosi naopak.

Slovensko - morálna žumpa sveta!!!

Slovenské média sú vďačnou témou prezentácie úbohosti tohto národa, počnúc novinárom či pisálkom, ktorý "beztrestne" pourážal našu biatlonistku svetového formátu a končiac napríklad televíziou Markíza, ktorej sa ale musim poďakovať, že duševne lacným programom prezentuje slovenskú úbohosť, slovenských hokejistov ako polobohov, ak nie priam hokejových bohov, pred ktorými sa všetci od strachu "poserú"! Bohov ako aj v markízackom superprograme = zlaté manželky, kde národ môže - mohol vidieť, ako to u bohov, s ich božstvom, doma chodí. Výchovne metódy hodné tupcov - zavrieť dieťa do tmavej miestnosti, že áno pani Xxxxxxxxxx!!! Vo vysielaní v čase 18:56 - 18:57, dňa 15 februára 2014!

Ochrancovia práv detí kde ste, videl to skoro celý národ!!!!

Natrieme to Rusom, ide reklama na Markíze. Natrieme, porazíme hokejového giganta, no samé kecy.... Ja tvrdím, lebo Rusom skutočne prajem, aby zrazili slovenské superhviezdy na kolená, aby pripravili potupu, aby im zavesili aspoň 10 banánov a poslali ich domov! Ono v športe je to ako na hojdačke, kde aj prehra sa dá akceptovať, ak by tam na ľade "život nechali", ale aj tak prehrali. Prehrať sa dá so cťou, čo ale v našom prípade neplatí, vždy sa nájde tisíc výhovoriek, prečo sa tak stalo. Všetko má svoje hranice, aj urážanie fanúšikov, ľudí žijúcich na Slovensku, ktorých dôveru a podporu si vôbec nevážia.

Bohužiaľ, slovenský hokej je iba odrazom slovenskej spoločnosti, kde absentuje spolupatričnosť, hrdosť, česť a láska k vlasti.

Nevedomosť alebo debilita národa

Mnohokrát som povedal, že dnešná generácia osprostela. Osprostela najmä preto,že je travičom seba samej ako aj svojich detí a príbuzných. Chcem poukázať na skutočnosť, že v dnešnej dobe sa s každou maličkosťou uteká k lekárovi a do lekární. Uteká sa preto, lebo ľudia stratili súdnosť, sú nachylní doporučeniam ako aj podliehajú reklamám, najmä televíznym. Nebudem sa rozpisovať o dobrovoľne, nedobrovoľnom povinnom zákonom nariadeným očkovaní potomkov, ale skôr sa zameriam na primitívnu akceptáciu všetkých možných liečiv proti nádche, upchatému nosu, bolenie hlavy, svalov atď.

Odklon od prírody, civilizačná stupidita prináša ľuďom úľavu len na chvíľku. Všetky tie ponúkané preparáty, ktoré majú pomôcť, majú mnohé nežiadúce negatívne účinky. Pritom sama príroda nám ponúka svoje vlastné produkty, napr. cesnak, cibuľa, červená repa - cvikla, ovocie všetkého druhu, med, ako aj mnoho liečivých bylín, ktoré sú dostupnejšie a dokazateľne majú pozitívne účinky. Nesmieme zabudnúť na zdravý život, plný pohybu  a prírody. Používanie chemicky pripravovaných liečiv, preparátov, ktoré možno prirovnať návykovým látkam je v rozpore s prírodou,. Potrebné je si uvedomiť, že prehlásenia firiem o prírodných bázach sú hlúposťou, lebo by reálnu spotrebu výroby tie xxx prírodné zdroje nepokryli.

Žijeme život v spoločnosti, kde sa ľudia správajú ako Pavlovove psy. Prestaňte byť travičmi seba samých, svojich detí, vráťte sa na tú správnu cestu. Ľudia by si mali začať viac vážiť vlastný život, iste s pozitívnym výsledkom. Ľudia by mali začať myslieť a prestať podporovať distribúciu preparátov, ktoré vlastne nikto nepotrebuje.  Ooooh zabudol som na farmaceutické spoločnosti, ktoré prostrednictvom svojich  distribútorov, lekárov a podpore štátu, z toho všetkého len spoločne profitujú.

Vasiľ a východ Slovenska

Umrel, zomrel, odisiel, Vasil Biľak. Rozporuplná osobnosť našej minulosti, ale len pre tých, čo majú hlavu na krku pre okrasu. Vasil nech bol aký bol, bol najmä Slovák a tom by mohli rozprávať najmä naši Východniari.

Nech bolo čo bolo, faktom je, že nebyť Vasila, východ Slovenska by asi podnes nemal cesty a brodil by sa po krk blatom.... Ten chlap nikdy nezabudol, odkiaľ prišiel. Aká to paralela oproti iným "Slovákom", ktorí po nástupe do dobrej pozície, na teplý flek alebo do politiky, ihneď zabúdajú na svoje rodné korene.

Ako skôr narodený mám dobrú pamäť, takže viem posúdiť, čo sa tu u nás deje a čo nás pravdepodobne aj v budúcnosti očakáva. Už aj preto, že mnohokrát mnou omieľaná pravda, že súdruh Lenin žiadnu revolúciu sám neurobil, ale že to bol hokus pokus istých kruhov, ktorým sa ale situácia ale asi vymkla z rúk.

Vždy som to nazýval "nevynutnosť" doby, lebo sme to dianie okolo nás nevedeli ovplyvniť vtedy, tak ako nevieme ovplyvniť politické dianie ani dnes. Ak by sme chceli polemizovať o politike, no tak nemôžem si pomôcť, ale ľudia z minulosti sú mi milší ako chameleoni dnešnej doby, ktorý žili nad pomery pred rokom "89 a i dnes. Samozvaní politologovıa, vojnoví analytici, samozvaní experti na historiu národa by mali mlčať, lebo mnohí z nich sa vyškrabali nahor, aj vďaka pomoci generácie Vasiľa Bilaka.

Tým neskôr narodeným: Odsúdiť je ľahko, poznanie a pochopenie je umením.

Dlžníci a platby prevodom

Mnoho ľudí spláca nielen pôžičky ale aj iné podlžnosti prevodom zo svojich účtov. Majú s tým mnohokrát problémy, že platba nie je doručená a pravdepodobne pripisaná na účet príjemcu v normálnej primeranej dobe. Za túto dobu transferu, podotýkam primeranú, banky považujú pri prevode z účtu v rámci jednej banky 1 deň, pri prevode na účet v inej banke najviac 2 dni, pri využití služieb internetbankingu. Záhadou je, kde sa niektoré platby nachádzajú 3 a viac dní, najmä ak sú z účtov odosielatelov odpisané. Je tu odôvodnené podozrenie, že na poslaných platbách niekto zarába. Tak ako to vlastne je?

Pesnička a konečne "Národ zobuď sa! "

Pieseň pre Slovensko, alebo "Národ zobuď sa!" Aj tak sa dá popísať text pesničky Ondreja Ďuricu. Dennodenne sme konfrontovaní s asociálnym konaním našich politických elít, preto je na čase prestať so sebaklamom, že tu je všetko v poriadku, prestať klamať samých seba, že ešte tu je život znesiteľný, keď vieme, že opak sa stáva pravdou, prestať sa báť si priznať, že sa tu ľuďom nevodí dobre, prestať hrať to nekonečné slovenské poníženecké divadlo. Prestať byť cudzincom, otrokom vo vlastnej vlasti!


Pieseň pre Slovensko

Realita zamestnanosti

Súčasný stav k ničomu nevedie, iba k prežívaniu, vôbec nie k naplneniu článkov ústavy o práve dôstojného života..... Veľa bolo a bude ešte popísané na tému nezamestnanosti na Slovensku, ku ktorej prispieva nielen tupá politika štátu, ale aj absolútne nemožná skladba nášho hospodárstva. Mnoho sa popísalo, že sme v podstate len montážnou dieľňou Európy, vazalmi sľubov a prísľubov našich politikov zahraničným podnikateľským kruhom.
Mnohí sa pýtajú ako je možné, že ľudia nie sú schopní dôstojného života, ako je možné, že mnohí z nich zarábajú len toľko, čo im pomaly nestačí ani na prežitie. Mnoho sa na sociálnych sieťach a blogoch popísalo o zamestnanosti prostredníctvom rôznych agentúr sprostredkujúcich prácu a mnohokrát sme sa dočítali o podvodoch na ľuďoch, ako aj o trestných podaniach, ktoré boli na niektoré agentúry podané. Podvodom sa darí najmä preto, že vydavateľ povolení pre činnosť sprostredkovania práce a zamestnania, ktorým je ÚPSVAR, nekontroluje činnosť a nerieši ani sťažnosti týkajúce sa takto podnikajúcich agentúr. Ako to je s mnohými agentúrami a hlavne aké sú skúsenosti ľudí hľadajúcich prácu, možno vidieť aj na webe Blacklist cierna listina firiem. Zamestnávatelia sa v záujme úspory nákladov zbavili svojich personalistov a pohodlne sú zásobovanými otrokmi prostredníctvom agentúr, čím šetria na nákladoch a čím je v podstate podporované legálne zdieranie ľudí, pretože ponúkané platy nestačia ľuďom pomaly ani na prežitie. Viacerí postihnutí sa na dané praktiky sťažovali priamo štátu, pričom aj vyštrovania políciou skončili do stratena.
Ak sa pozrieme bližsie na ponuku práce ( nebudeme uvažovať o ponuke IT, ďalej z oblasti finančníctva, farmácie), tak sa už aj v Bratislave dopracujume k smiešnym a ľudskú dôstojnosť ponižujúcim hodinovým mzdám vo výške cca 600-800 brutto alebo inak už aj vo výške hodinových miezd ~ 2,30 EURa, čo predstavuje pri plánovanom mesačnom fonde pracovného času, zárobok vo výške cca  386 EUR. Komická to suma, z ktorej vie vyžiť snáď len pán minister. Kto zarába tri a viac, je frajer, aj keď mnohí zarábajú tých pomyselných štyri a viac, len preto, že sú podnikateľmi z donútenia. Na podnikateľov z donútenia si štát opäť raz pripravil bič, v podobe vyšších odvodov, preto sme v súčasnosti svedkami rušenia živností. Bohužiaľ je to realita dnešných dní. Kam Slovensko realizáciou svojej asociálnej politiky padlo, či ešte padne, je ťažko odhadnúť. Proste ľudia z takýchto príjmov nedá vyžiť. Skladba ponuky práce sa v priebehu rokov rapídne zmenila, presunula sa z oblasti výroby, prvovýroby do oblasti servisu a služieb. Odhliadnúc od produkcie áut, ktoré Slovensko "úspešne montuje už zopár rokov", až na pár výnimiek tu nič nemáme. Snáď ešte tak stagnujúce stavebníctvo, ktoré produkuje a realizuje šuplíkové projekty devolopérov, hlavne v oblasti nákupných a administratívnych centier, ktoré nám už prerastajú cez hlavu, ako aj objektov pre bývanie a rekreáciu, ktoré sú v cenových hladinách ľuďom nedosiahnuteľných. A politika štátu, propagujúca podporu zamestnanosti nám dnes vyznieva úplne smiešne, lebo ústretovo nepodporuje životaschopné slovenské projekty, ale len opäť len klasické zamestnávanie otrokov a podporu zahraničných investorov, ktorí sem prichádzajú resp. majú záujem o realizáciu svojich podnikateľských aktivít, len v prípade, ak štát to celé zacvaká! Vydieranie ako z učebnice a keďže naše politické elity, okrem presadzovania a realizácie vlastných osobných záujmov, pretrvávajúcej devastácie Sovenska, rozpredaja, rozkrádania spoločného a pokračujúcej genocídy obyvateľstva Slovenska, v repertoári nič nemajú, zmena pomerov sa nápadne podobá kategórii scénarom z oblasti "scifi"!

Nezamestnanosť a pokrytectvo štátu

Slovensko dnes ako aj iné krajiny v Európe trápi stále rastúca nezamestnanosť. Čísla sú alarmujúce, sú zrkadlom neschopnosti vlády a politikov riešiť súčasné problémy.

Slovenská politická elita nerieši problém koncepčne, nerieši fakt, že sme len servisnou spoločnosťou, že sme najväčšou montážnou dieľnou v Európe, že v podstate sami nič neprodukujeme. Vďaka vládnym stimulom na podporu investícií je slovenský zamestnanec otrokom a naopak slovenský podnikateľ odsúdený k smrti, nakoľko nie je schopný konkurencie. Stimul poskytovaný zahraničným firmám, investorom, vlastne pokrýva celé ich podnikanie. Preložené do slovenčiny, všeti občania Slovenska si platia za možnosť mať aké také zamestnanie, ako aj platia si "legálnu možnosť byť vydieranými, zdieranými".

Čísla poskytujúce stav nezamestnanosti sú zavádzajúce, lebo vychádzajú z počtu ekonomicky aktívnych obyvateľov a nie z počtu zamestnancov, ktorí tvoria tú väčšinu v ohrození. Podľa čísiel udáva aktuálna evidovaná nezamestnanosť cca 15 %, ale v skutočnosti je omnoho vyššia, lebo mnoho ľudí, ktorí nemajú nárok na podporu, resp. z iných dôvodov nie su registrovaní na úradoch práce, ako aj reálne by bolo vychádzať z čísla zamestnancov, kam by som pripočítal aj samostatne zarábajúce osoby - živnostníkov z donútenia. Potom by sme iste dostali úplne iné čísla a tie by sa blížili hodnote cca 25%! Účelové lži vlády, parlamentu, kompetentných, kecy rôznych analytikov, hľadiacich si svoje korytá, nám lepšiu budúcnosť iste nezabezpečia.

Inou je, prečo národ nezoberie zodpovednosť za svoje bytie konečne do vlastných rúk a nevyhádže tu bandu darmožráčov z parlamentu, vlády do Dunaja?! Nie je možná náprava podľa prianí ministra Jána Richtera, ktoré sú len odlievaním peňazí na nefunkčné projekty vymyslené v kancelárii, odtrhnuté od reality všedných dní na Slovensku. Štátna kasa je vybrakovaná a nie je ju ani čím naplniť.

Slovenská kríza je našou krízou, nie krízou EU, nie celosvetovou krízou, je krízou štátnej mafie, páchajúcej genocídu na vlastnom národe, krízou morálky, z ktorej je východiskom len vzbura občanov proti svojim katom.

Prezident Gašparovič a iné kauzy

Uponáhlané Slovensko, utápajúce sa v mocenskom boji pravice, ľavice, štátotvornej mafie má o zábavu postarané. Publicitu zabezpečil nik iný, než prezident Ivan Gašparovič, svojim nevymenovaním Čenteša do úradu Generálnej prokuratúry.

Prezident svojim vyčkávaním s vymenovaním nového generálneho prokurátora si poriadne zavaril. Zavaril si preto, lebo podľa mňa nie je štátnikom a hra na dve bránky sa mu proste nevydarila. Vyčkával, ako sa situácia vyvinie, či bude fungovať SMER SD, alebo veľká koalícia SKDÚ s partnermi a pritom zabudol na jeden podstatný životný fakt a to, že sa všetkým nezavďačí, nech rozhodne akokoľvek. Táto prešpekulovaná hra mu proste nevyšla a momentálne sa snaží pozvať na svoju stranu občanov, ktorých prosí o podporu, o ktorých donedávna nejavil úprimný záujem. Články a reakcie na jeho adresu sú také aj onaké, ale skôr prevláda názor, že nie je schopný zastávať a plniť funkciu prezidenta Slovenska.

Pán Gašparovič sa vo vzťahu k širšej verejnosti stal zrazu útlocitným, najmä v zmysle kritiky svojej osoby. Prešlapy politikov sú bežným javom v politickom živote, nielen na Slovensku, s čím každý do politiky vstupujúci človek musí počítať. Musi počítať s tým, že nebude mať len obľúbencov, ale bude mať hodne ľudí v "opozícii." No a takúto situáciu dnes vôbec nezvláda.  Odhliadnuc od snáh o jeho odstavenie z funkcie, smiešne mnohým ľuďom pripadá jeho aktivita v smere podania žaloby "na neznámeho páchateľa", podotýkam jedného blogera, ktorého meno je známe, v zmysle krivého obvinenia, či neopodstatneného útoku na verejného činiteľa, či v zmysle urážky osobnosti. Pritom bloger v svojom článku nenapísal, že prezident Gašparovič je vrah, len poskladal puzzle z jemu a verejne dostupných informácií a vyjadril tak svoj názor. Celý článok si možno prečítať na stránke Poláčkovho blogu.

Môj názor: Je faktom, že Ivan Gašparovič už dávno nie je prezidentom všetkých občanov, nepomáha a nerieši pád Slovenska, nerieši genocídu vlastného národa. Skôr sa prikláňam k tvrdeniu, že je oddaným služobníkom ekonomicko-politickým kruhom, ktorým na Slovensku vôbec nezáleží, zviazaný minulosťou s politickými stranami, ktoré nemajú v portfóliu svojich záujmov rozvoj Slovenska, skôr jeho devastáciu. Svoju hru prehral, stal sa fackovacím panákom, dvorným šašom Slovenskej Republiky, ktorú by mal prezentovať vo svete v dobrom svetle a nie celosvetovo prezentovať frašky našej politickej scény. Prečo padol do podpalubia, na tú otázku si musí odpovedať sám.

Myslím národne, cítim sociálne!  - to je názov jeho knižky, motto, ktoré dnes vyznieva úlne smiešne...... názor si urobte sami! Je mi úprimne ľúto ....