Škôlky - predškolské zariadenia

Škôlky, jasle, to boli istoty minulosti. Dnes je to horúca téma, najmä z pohľadu korupcie.

To, čo sa im podarilo zlikvidovať, to sa teraz snažia postaviť na nohy. Lepšieho príkladu, že rok 1989 bol podvod na občanoch, si už ani neviem predstaviť. Po odovzdaní moci sa škôlky rušili, privatizovali, lebo mali inystrategickú polohu a dobrú vybavenosť. Mnohí sa nabalili zo spoločného, pretože mnoho škôlok bolo postavených v "Akciách Z" (docitate sa aj tu, čo boli akcie Z), tzn že ľudia ich postavili, aby ich deti mali kam chodiť.

Dnes vláda a politici opäť zrazu chcú škôlky, lebo tlak verejnosti, rodiny, ktorá sa nevie z materských dávok a obvykle jedného úbohého platu hlavného živiteľa rodiny uživiť! A preto opäť kvitne korupcia, proti ktorej sastv naše vlády zaviazali bojovať. Iste, kto nemá, dieťa do takéhoto zariadenia nedostane, aj keď česť výnimkám, aj keď nemôžu vyhovieť všetkým nskéžiadateľom.

Po takmer 25 rokoch naši múdri dospeli k vedomosti, že tie komunistické škôlky sú potrebné, aby ženy mohli ísť hrdlačiť na panské! Aký to paradox, keď zrazu štát chce aj firmám prispieť na ich eventuálnu výstavbu, či prevádzku. Prečo sa to má opäť financovať opäť z peňazí ľudí, ktorí boli okradnutí, to mi je veľkou neznámou.

Zrazu aj zlikvidovaná predškolská dochádzka predstavuje spoločenský problém. Predstavuje, lebo ak odhliadneme od skutočnosti, že rodiny s deťmi majú s almužnou od štátu problém prežiť, tak aj chýbajú novodobým otrokárom aj pracovné sily.

Plánovaná genocída obyvateľov Slovenska pokračuje, aj napriek malým kozmetickým úpravám. Dokedy to ľudia vydržia, to je ťažko odhadnúť.

Vymývanie mozgov alebo inak "moderné školstvo"

Školy, stále vďačná téma, lebo vzdelanie skĺzlo do suterénu záujmu politikov. Zákonite muselo, lebo len blbé a hlúpe národy sa ľahko ovládajú.
Do roku 1989 sme mali , bez žiadnej sebachvály, jeden z najlepších vzdelávacích systémov. Školy boli prvotriedne, dobre vybavené, či už technikou alebo lektormi. Dnes vďaka trendu decimácie vzdelania budúcich pokolení, ostalo nám z kedysi prvej triedy, len torzo.
Trend súčasnosti je, privátne školy, ktoré ale učia len to, čo im prináša peniaze a nejaký všeobecný rozhľad študentov im je neznámy. Samosebou, že sa vyučuje len to, za čo rodičia dobre platia. To, že školy učia deti, ktoré nevedia a nepoznajú Slovensko, ale vedia kde je Amerika.
Súkromné školy poväčšinou vznikli vďaka bývalým skrachovaným profesorom, učiteľom, ktorí mali kontakty a vedeli si to zariadiť, aby im škola vôbec vznikla. Načo učia deti angličtinu, ak tie deti nepoznajú svoj materinský jazyk, čo je podľa mňa opäť len hanba. Ak dieťa na takejto škole aj s úspechom tú školu ukončí a chce ísť ďalej študovať, musí absolvovať opäť súkromnú vysokú školu, lebo nie je schopné urobiť skúšky na "štátnu vysokú školu". A produkujú sa neupotrebiteľní magistri, čo sú abolútne nuly.
Ďaľším problémom je, že vlastne dnes sú učiteľmi ľudia s výučným listom, ľudia ktorým Ján Amos Komenský nič nehovorí. A to ešte všetko aj po protekcii!
Takže niet sa čo čudovať, že budúcnosť nášho, kedysi inteligentného národa, je vo hviezdach a v rukách iných uzurpátorov, ktorí majú so Slovenskom úplne iné ciele.

Choré školstvo

Z iného zdroja sa občas objaví článok, ktorý stojí za to, aby bol zverejnený bez úprav.

Poprosím o pozornosť! Žiadam a zároveň prosím všetkých občanov a priateľov o rozposlanie nasledovného otvoreného listu zúfalej pedagogičky, ktorá sa na nás obrátila. List bude smerovať na konkrétne príslušné miesto. Spravte si obraz o slovenskom školstve, prečítajte dokonca a šírte ďalej svojimi linkami. Zdroj poprosil o anonymitu.

S pozdravom
Iniciatíva Slobodného občana (ISO)
Trenčín

Dobrý deň.
Úvodom môjho listu Vás srdečne pozdravujem.
Dlho som sa odhodlávala Vám napísať a rozmýšľala, ako vhodne opísať toto 5 ročné obdobie štúdia angličtiny. Myslím, že tento projekt bol vypracovaný s najlepším úmyslom. Napriek tomu sa to vo väčšej časti (podľa viacerých, nielen, frekventantiek) nepodarilo. Viem, že Vy máte na to svoj názor a asi ste si aj vedomí rôznych chýb, nástrah, ktoré neboli domyslené. Napriek tomu by som bola rada, keby si tento list prečítate do konca.
Na začiatku tohto projektu sa prihlásilo do našej skupiny 22 učiteliek, ktoré sa chceli naučiť angličtinu a byť samozrejme aj kvalifikované v tomto obore. Po niekoľkých prestupoch zo skupiny do skupiny (nie každému vyhovoval, či už lektor, kolektív alebo časový rozpis hodín) sa naša skupina ustálila. Aj keď sme mali byť samé začiatočníčky, našli sa medzi nami kolegyne, ktoré už angličtinu študovali, čo sa odzrkadlilo aj na hodinách - slabší nestíhali.
O tom, že sa nám menili lektorky, písať asi ani nebudem. To dobre viete, prečo a za akých okolností odišli. Počas týchto rokov štúdia nás opustilo 14 kolegýň, ktoré to nezvládali buď z pracovných, rodinných, zdravotných alebo psychických problémov. Mimochodom, tiež chceli študovať a naučiť sa angličtinu. Ale podmienky, za akých to (v projekte) bolo možné, boli pre ne neadekvátne. Vrcholom všetkého bolo, keď sme dostali lektora, ktorý miesto hodín venovaných konverzácie, nosil samé testy, ktoré sme po sobotách vypisovali. Aj napriek snahe dohodnúť sa na viacerých hodinách komunikácie v angličtine, nebol ochotný spraviť akékoľvek ústupky. Jeho metódy a formy neboli žiadne, nakoľko didaktiku vyučovania pravdepodobne neovládal. Jeho hodnotenie bolo na základe sympatií a antipatií a jeho prístup bol direktívny. Výsledkom bol odchod pomerne väčšej časti frekventantiek z našej skupiny. Sťažnosť, ktorú sme písali na pána ...... Vám pravdepodobne neprišla, nakoľko nám lektor nebol ani zmenený a neprišlo nám ani vyjadrenie z Vašej strany.
Na stránke ŠPÚ bol zablokovaný chat, ktorý bol prospešný najmä pre učiteľky, ktoré doteraz majú problémy s diplomovkou, záverečným testovaním alebo s ústnou skúškou, o čom svedčí aj následne založená skupina na FB „vzdelávanie AJ“. Problémy v diskusiách sa nemenia a bohužiaľ ani neriešia.
Veľa učiteliek odstúpilo z tohto projektu a o mnohých asi ani neviete, z akých dôvodov. Boli tu ženy, ktoré odišli, lebo mali rizikové tehotenstvo, ďalšia potratila v priebehu projektu, boli to rozvody a rozchody, nedorozumenia v rodinách, v práci. V ďalšej skupine sa jedna psychicky zrútila priamo na hodine z úplného vyčerpania. Niektorí manželia, partneri priam zakazovali svojim polovičkám chodiť na angličtinu, čo sme my (frekventantky) brali ako pokus o srandu, ale oni to mysleli vážne. Keď sme už my nevideli, že sme na tom zle, chceli nám pomôcť, no my sme to nevnímali. Boli aj ženy, ktoré počas piatich rokov otehotneli, porodili a boli na materskej. Pre ne bola angličtina ako únik zo stereotypu. Nemali problém stráviť piatky a soboty od rána do večera na seminároch. Ľudia absolvujú toho mnoho počas života, majú svoju prácu, svoju rodinu, svoje domáce a pracovné povinnosti a myslím, že aj svoje právo na oddych. Táto angličtina im zobrala nielen 5 rokov života ale aj zdravie.
Ďalším dôvodom nefunkčnosti tohto projektu je, že nie je jednotný. Na celom Slovensku sa hlásia učiteľky a neustále sa pýtajú na fakty, ktoré by mali byť jasné pre všetkých. Bohužiaľ nie sú. Je jedno, či sa to týka ústnej skúšky, testovania alebo diplomovej práce. Pani docentka ........ venovala niekoľko hodín návodu, ako písať diplomovku. O týždeň prišla pani doktorka ............, ktorá prezentovala pravý opak. Nedorozumenia o tom, ako robiť diplomovku donútilo ďalšie kolegyne k odchodu z tohto projektu. Je nemysliteľné, aby sa robil výskum v triedach a porovnávali sa dané triedy, keď sú medzi nami učiteľky, ktoré učia na malotriednych školách a počet žiakov v danom ročníku je 2. Škola sa nachádza na lazoch a široko-ďaleko nie je žiadna „kontrolná“ trieda. Učiteľky sú nútené vymýšľať si údaje, falšovať diplomovky alebo si ich dať spraviť nejakému absolventovi, nakoľko 50 ročné ženy nemajú ani tušenie, ako sa diplomovka píše. Potom sa teda pýtam – aký to má význam???

Konkrétne k mojej osobe:
Toľko ČASU, voľných víkendov, prevozeného benzínu, peňazí a hlavne môjho ZDRAVIA, som neinvestovala snáď nikde. Tento projekt mi znechutil angličtinu, moje nadšenie učiť ju je minimálne a moje nadšenie učiť sa ju je nulové. Aj keď učenie detí milujem. Som zástanca toho, že človek sa naučí cudzí jazyk vtedy, keď ním bude komunikovať (najlepšie v zahraničí). To nám mimochodom tiež bol prisľúbený nejaký výmenný jazykový pobyt, ktorý sa nekonal. Alebo možno konal, ale len pre „vyvolených“. Ak ste aspoň na chvíľu boli niekedy učiteľom viete, že práca učiteľa nekončí piatou alebo šiestou vyučovacou hodinou. Ja osobne z celého týždňa mám voľnú iba nedeľu a to je čas pre mojich blízkych a čas na varenie. V škole pracujeme neustále na projektoch, prostredníctvom ktorých sa vzdelávame a získavame financie pre školu. Ďalej vytvárame (nielen) poobedné aktivity pre deti, krúžkovú činnosť, ale aj rôzne víkendové aktivity. Prichádzam domov o piatej poobede (ak nemám AJ). Fyzicky a psychicky vyčerpaná (po AJ trojnásobne). Nehovoriac o tom, že absolvujem druhým rokom liečenie, kvôli zlým výsledkom krvi, pravdepodobne zo stresu.
Za 5 rokov som mohla mať absolvovanú vysokú školu s diplomom. V tomto projekte ani neviem, čo je vlastne pre mňa skutočným cieľom a nevedeli mi na to odpovedať ani lektor ani administrátor. A pár kreditov, ktorých platnosť uplynie po 7 rokoch? Myslím, že si ich zaslúžime už len za to, že sme to vydržali. Veľa ľudí sa mi čuduje, že som v tom projekte vydržala tak dlho, že tu vôbec niekto vydržal. A aj keď sa to mnohým bude zdať nepochopiteľné odísť na konci tohto projektu, ja to vzdávam. Neviem a nechcem môj čas pre život, ktorý je tak krátky, venovať angličtine, nechať sa ponižovať a pracovať nad ľudské možnosti. Samozrejme sa také učiteľky nájdu – vďaka nim sa Vám snáď podarí tento projekt dotiahnuť do konca.
Týmto Vám oznamujem, že odstupujem z projektu hlavne kvôli zdravotným problémom. Tie peniaze, čas, kredity,...mi za to nestoja.

S pozdravom učiteľka I. stupňa, zvažujúca odchod zo školstva